,,Joga je umenie a ásany poetické vyjadrenie tohto umenia. Sú symbolmi, cez ktoré môžeme uvidišť pravdu, a ktoré nám môžu doviezť do svetla.“
Joga a duša
Slovo “joga” má základ v sánskrtskom “judž”, ktorý popisuje činnosť spájania. Spájanie je pritom veľkou hnacou silou a túžbou vo vnútri človeka a je príznačné pre tú jeho časť, ktorú môžeme označiť ako duša. Individuálna duša hľadá priblíženie a spojenie s blížnymi, so Zemou a napokon aj s vyššími svetmi.
Duša je stredným článkom nášho bytia a môže byť chápaná ako to, čo spája manifestované telo s nemanifestovaným vyšším svetom ideí, svetom ducha. Duša v sebe zahŕňa vedomie ako aj podvedomie a je schopná spracovávať impulzy z oboch pólov nášho bytia: z tela aj z myšlienok. Duša túži po spojení a rozšírení skrz poznávanie myšlienkového sveta.
Pôvodné ponímanie jogy vyjadruje viac niečo, čo môže človek študovať, cestu, po ktorej môže napredovať skôr ako metodickú prax telesných cvičení. V Bhagdavad Gíte stojí: “tada yogam avapsyasi” – “potom dosiahneš jogu,” ako hovorí majster svojmu žiakovi, keď mu vyjavuje vyššie svety ducha.
Cieľom tejto cesty jogy je pritom absolútna sloboda, “mokša”, ktorá je chápaná aj ako absolútne šťastie alebo úplné oslobodenie od ľudského utrpenia. Možno ju chápať aj ako slobodu od takzvaného “seba” – od vlastnej telesnosti, ale slobodu aj v “sebe” a to v troch základných zložkách duše – v myslení, cítení a vôli.
Práve tie sú troma prejavmi duše, cez ktoré môžeme napĺňať jej potrebu učenia a pokroku.
,,Bhagdavad Gíta, epickeh básni z 2. storočia, ktorá je považovaná za základný text jogy, sa hovorí, že cieľom jogy je mokša, absolútna sloboda.“
Joga dnes
Joga je ale dnes veľmi často vnímaná iba ako cvičenia určené pre posilnenie tela. Mnoho jogových smerov pracuje akoby “zdola nahor” – od prepracovania tela a používania rôznych na telo zameraných techník sa snažia osloviť “vyššie” vrstvy nášho bytia – dušu a ducha. Tento prístup však dlhodobo vedie k väčšiemu pútaniu človeka na vlastnú telesnosť, pretože na ňu dlhodobo upriamuje svoju pozornosť.
Telesnosť samozrejme nie je zlá sama o sebe, po bližšom skúmaní v sebe ale skrýva nástrahy, ktorým by sme sa mali snažiť vyhýbať. Je to totiž práve naša telesnosť, ktorá v sebe ukrýva vzplanutia vášní a emócií a nesie so sebou istú ctižiadosť, ktorú keď nebudeme kontrolovať, budeme ňou čoraz viac ovládaní a poviazaní a teda vzďaľujúci sa od onej slobody, ktorú joga hľadá.
Zahĺbenie do telesnosti nám takisto zabraňuje získať jasnú schopnosť poznávania a rozlišovania reality a tým aj vytvárania našej vlastne silnej individuality. Skrz prílišné vhlbovanie sa do vlastných pomerov začíname upadať do vlastnej subjektivity, strácať sa sami v sebe. Vytvárame si akúsi ulitu, cez ktorú nie sme schopní vnímať realitu, či už o sebe, alebo o druhých, takú, aká je. Môžeme si to predstaviť podobne ako ak by sme boli dlho zavretí napríklad v aute bez vonkajšieho prísunu vzduchu. Časom by sa okná auta začali rosiť našim dychom a bolo by čoraz ťažšie jasne vidieť, čo sa deje vonku, mimo auta. A to isté sa časom stane, ak venujeme prehnanú pozornosť vlastnej telesnosti, zmocní sa nás a vonkajšiu realitu začneme čoraz viac vnímať cez zahmlené okná vlastnej subjektivity.
Joga v chápaní dnešnej doby nás takisto oveľa viac nabáda pýtať sa, čo môže dať ona nám, aké zdravotné výhody alebo pocity blaženosti nám môže priniesť, čím v nás prehlbuje dnes tak rozšírený konzumný prístup k životu.
Starí jogoví majstri popisujú zásadu “tat tvam asi”, ktorú možno preložiť ako: “To si ty.” Tá hovorí, že človek nie je v duši tým, čo pre seba na Zemi získa, ale je tým, čo pre život spraví – ako pôsobí na blížnych, aké morálne a ušľachtilé vzťahy buduje, aké formy estetiky a krásy stvárňuje.
Joga ako umelecká činnosť
Joga by preto mala pozývať k práci “zhora nadol”, kde sa učíme cez poznávanie vyšších princípov a rozvinutím citu pre ne tieto vnášať do materializovaných foriem bytia. Cez poznávanie myšlienok a vytváranie správnych predstáv človek pri cvičení ásan dostáva telo do určitej formy. A už tu môžeme prvýkrát zahliadnuť chápanie jogy ako umeleckej činnosti – kde človek vníma telo ako hmotu, tak, ako sochár vníma kus kameňa, pomocou ktorého sa snaží vyjadriť istú myšlienku.
Môžeme povedať, že každá ásana v sebe nesie určité myšlienky, určité duševné kvality, ktoré vďaka nej môžeme poznávať, ako aj určité cítenia, ktoré možno rozvíjať.
Cítenie tu nechápeme ako prejavy emocionality, je to skôr jemnejšia duševná substancia, ktorá nevyžaruje z tela automaticky, ako už spomínané emócie, ale je potrebné sa ju naučiť rozvíjať. Tak, ako pre rozvoj citu pri šoférovaní v zákrutách sa musíme najprv pozorovaním a opakovaným skúšaním a prácou vedomia učiť tento cit rozvíjať, tak aj pri ásanách môžeme rozvíjať jednotlivé im prislúchajúce cítenia.
Ako hovorí citát v úvode, jednotlivé ásany môžeme chápať ako symboly, ktorými poznávame pravdu o svete. Každá ásana v sebe nesie isté myšlienky, ktoré však nie sú len technickým popisom o danom cviku, ale vyjadrujú nám isté všeobecne platné princípy.
Ak si vezmeme za príklad ásanu ťavy, uštrásana, môžeme v nej poznať ako si veľká až odvážna otvorenosť vyžaduje istú vedomú odovzdanosť, vychádzajúcu zo stability a odvahy k istému kroku odpútania sa od seba samého a od tela.
Tento cvik je obrazom pre schopnosť “kšáma”, vedieť znášať vedomie ako inštrument vnímania samotného.
Prostredníctvom ťavy sa teda môžeme učiť ako pomocou usporiadania vlastného vedomia môžeme následne vstúpiť do široko otvoreného vonkajšieho vzťahu.
Pre toto poznanie nestačí však iba rozvíjať ideové chápanie ásan, ale aj už spomínané cítenie.
Na rozvoj cítení je potrebná najprv schopnosť náhľadu a skrz neho dobré formovanie predstáv. Ak vezmeme príklad citu pre šoférovanie, tak, ak by sme nikdy predtým nikoho pri šoférovaní nevideli, len ťažko by sme preň sami rozvinuli cit.
Táto schopnosť vnímania a poznávania však môže byť dnes oveľa tažšou úlohou ako sa na prvý pohľad zdá. Už spomínaný subjektivizmus, od ktorého by sme sa mali chcieť oslobodiť, nám často bráni vidieť pozorovaný obraz v jeho objektívnej skutočnosti. Túto vlastnosť však vieme pestovať práve trpezlivým pozorovaním. No v dobe, kedy sme všetci vystavovaní toľkým podnetom, je ťažké vedieť sa zastaviť a skutočne vnímať obraz, ktorý máme pred sebou dlhšiu dobu. A práve tu prichádza do úvahy dôležitosť krásy.
,,Joga by mala pozývať k práci „zhora nadol“, kde sa učíme cez poznávanie vyšších princípov a rozvinutím citu pre ne tieto vnášať do materializovaných foriem bytia.“
Pojem a pocit krásy
Richard Seymore, uznávaný dizajnér, hovorí vo svojej prednáške Ted o tom, že krása nie je záležitosťou mozgu, pretože mozog, ako pomerne pomalý procesor informácií, prichádza do kontaktu s krásou až sekundárne.
Seymore urobil počas prednášky experiment, kde iba na maličký moment ukázal sále plnej ľudí obrázok futuristického bicykla. Potom, ako obrázok zakryl sa ľudí v publiku pýtal sériu otázok. Čo ste videli? Páčil sa vám ten obrázok? Bola vec na obrázku krásna? Bola užitočná? Vyzerala ako z budúcnosti? A hoci ľudia videli bicykel iba na zlomok sekundy, boli schopní na otázky odpovedať. Tým chcel Seymore poukázať na fakt, že krása je oveľa viac v pocite ako v hlave, krása nie je intelektuálny koncept, ale niečo, z čoho v nás vzniká pocit a čo sa môže zrkadliť až na tele.
Jogovým jazykom môžeme povedať, že krása je vnímaná astrálnym telom, ktoré je potom lepšie schopné túto esenciou cez telo éterické dostať až do tela fyzického. Joga chápe telo vo väčšom celku: je to nielen to fyzické, ktoré vieme vnímať a dotknúť sa ho, ale rozoznáva aj jemnejšie oku-zakryté časti, telo astrálne a éterické.
Astrálne telo tvorí vedomie a podvedomie. Mohli by sme povedať, že sa jedná o svet myšlienok. Vyššie spomínaný princíp “tat tvam asi,” teda, že sme tým, čo pre život vytvoríme, hovorí práve o schopnostiach prameniacich z astrálneho tela – ľudskej schopnosti tvoriť a vedome viesť svoje myšlienky a činnosti.
Éterické telo môžeme nazývať aj životnou energiou. Je to tá časť nášho bytia, vďaka ktorej naše fyzické telo môže byť živé. Je medzičlánkom medzi astrálnym telom, ktoré je do istej miery voľné od nášho fyzického bytia a našou fyzickou schránkou.
Astrálne telo dokáže pomocou koncentrovanej práce a usmerneniu myšlienok pracovať so životnou energiou a tá potom dokáže hýbať naším fyzickým telom.
Seymore v prednáške použil ešte príklad z vlastného detstva. Rozprával o príbehu hodinára z 18. storočia, ktorý mu povedal jeho vlastný otec, keď bol ešte malý. K hodinárovi prišiel zákazník, aby si nechal vyčistiť hodinky. Po tom, čo ich hodinár rozobral, si zákazník všimol, že z vnútornej strany ciferníka je niečo napísané a začudovane sa opýtal hodinára, prečo si dával námahu písať niečo na miesto, kde to nik nevidí. Hodinár mu na to odpovedal, že ten nápis predsa vidí Boh.
Seymore opisuje ako, po tom, čo mu otec tento príbeh rozpovedal, zacítil reakciu vo svojom vnútri, ktorá bola viac ako len intelektuálnou odpoveďou na tento príbeh. Krásu teda oveľa viac prežívame na citovej úrovni.
Krásne prevedená ásana nás pozýva na nej pohľadom spočinúť dlhšie. Dokáže nás upútať, vďaka čomu ju môžeme lepšie vnímať a poznávať. Oslovuje v nás to jemnejšie a predáva nám informácie na úrovni, ktorá nie je čisto intelektuálna a vedomá.
Vďaka kráse si prehlbujeme cit, naše éterické telo prijíma lepšie podnet, ktorý získavame a dokáže ho lepšie napodobniť.
Za príklad si tu môžeme zobrať balet – napriek tomu aká tvrdá práca sa za krásnym baletným vystúpením skrýva, sú tanečníci schopní krásneho, ladne a ľahko vyzerajúceho vystúpenia. Po určitom čase ich pozorného sledovania môžeme sami na sebe pobadať, ako sme sa viac vystreli a možno dokonca po vystúpení kráčame s o čosi väčšou ladnosťou.
Práve v tomto príklade sa zrkadlí schopnosť nášho éterického tela prijímať jemné signály z okolia, ktoré pozorujeme a prispôsobiť im naše fyzické telo. Tak, ako pôsobí jemnejšia substancia vetra na tvorbu vĺn, tak tu pôsobí jemnejšia substancia éterického tela na telo fyzické.
Krása nám teda pomáha lepšie rozvíjať schopnosť pozorovania, vďaka ktorej vieme ľahšie uchopiť myšlienku a cítenie danej ásany.
,,Vďaka kráse si prehlubjeme cit, naše éterocké telo lepšie podnet, ktorý získavame a dokáže ho lepšie napodobniť, ako keď sa pozeráme na ladné predstavenie baletu a po vytúpení kráčame domov o čosi ladnejšie.“
Krása a vzťahovosť
Krása nám takisto pomáha vytvárať si vzťah. Vzťahovosť je veľmi dôležitou vlastnosťou, ktorú by mal každý jogín, a vlastne aj ne-jogín, v sebe rozvíjať. Vo vzťahovosti sa zrkadlí túžba duše po rozpínaní a spájaní.
Vzťahovosť je potrebná pre skutočné spoznanie duchovných obsahov. Spiritualitu totiž nemožno vnímať iba ako na seba zamerané sebauskutočňovanie, ale sebauskutočňovanie v zmysle prosociálnej produktívnej orientácie človeka, ako vzťah ku kultúre, spoločnosti a druhým ľuďom.
Jogoví majstri hovoria, že ak máme o myšlienku skutočný záujem a budujeme si k nej vzťah – ak k nej vykročíme, potom aj ona vykročí smerom k nám a nechá sa nám poznať. To však platí aj pre medziľudské vzťahy – ak niekoho chceme iba využiť a hľadáme v ňom iba vlastný prospech, vzťah sa nebude rozvíjať a časom z neho neostane nič. Ak ale o niekoho budeme mať skutočný záujem a budeme sa snažiť ho spoznať bez tienenia vlastného ega, potom máme veľkú šancu, že náš vzťah sa bude prehlbovať.
Pod vzťahovosťou vlastne môžeme chápať schopnosť lásky, ku ktorej nás krása podnecuje pretože v nás prebúdza záujem. Ak je niečo krásne, púta to náš záujem oveľa viac. No a láska sa rodí práve z prvotného záujmu a dlhodobej pozornosti. Erich Fromm vo svojom diele Umenie milovať pomenúva lásku práve ako umenie, teda aktivitu, ktorá však neznamená “niečo robiť”, ale hovorí skôr o vnútornej aktivite, tvorivom využití vlastných síl. “Ak milujem, som v konštantnom stave aktívneho záujmu o milovaného človeka.”
Praktizovanie jogy ako umenia
Ak teda umenie chápeme v rovnakom zmysle ako ho pomenúva Fromm, ako tvorivé využitie vlastných síl, potom môžeme aj jogu vnímať ako umenie. Joga nás vlastne pozýva k poznávaniu a tvorbe myšlienok a predstáv a k ich neustálemu pretavovaniu do telesnej formy. V každej ásane sa znovu a znovu vraciame k predstave a cíteniam, ktorým sa snažíme priblížiť našu telesnú formu. Je to akoby sme boli klaviristom, ktorý sa neustálym opakovaním snaží priblížiť harmonickému zneniu symfónie, ktorá navonok pôsobí akoby ho unášali samotné tóny, akoby sám klavirista vyvinul iba minimum úsilia.
Tak sa aj jogín neustále vracia k svojmu telu, ako dobrý umelec sa snaží ho objektívne pozorovať a následne naň pôsobiť tak, aby sa priblížil ideálu. Tak, aby vyzeral akoby ho niesla samotná ásana. Pracuje na svojich ásanách ako sochár, ktorý má v hlave jasnú myšlienku finálneho diela a pred sebou iba kus beztvarého kameňa, do ktorého dokáže svoju predstavu vdýchnuť.
Časom dokáže dokonca rozvinúť cit pre možnosti každého z blokov kameňa, tak, ako Michelangelo Buonarotti videl v kusoch carrarského mramoru svoje budúce veľdiela.
,,Časom dokáže dokonca rozvinúť cit pre možnosti každého z blokov kameňa, tak, ako Michelangelo Buonarotti videl v kusoch carrarského mramoru svoje budúce veľdiela.“
3 potrebné zložky pre rozvoj umenia
Vnímanie jogy ako umenia nás takisto zaväzuje mať isté nároky. Umeniu sa predsa nenaučíme len tak. Fromm hovorí, že na získanie praxe v akomkoľvek umení potrebujeme disciplínu, sústredenosť a trpezlivosť.
Ak nebudeme disciplinovaní a budeme veci robiť len “keď na ne máme náladu”, nikdy sa v žiadnom umení nestaneme majstrami. Fromm už v 50-tych rokoch, kedy napísal Umenie milovať hovoril, že celoživotná disciplína je niečo, čomu sa moderný človek musí učiť, pretože jej má málo.
Tvorbou krásnych predstáv a cieľov vieme túto disciplinovanosť podporiť. Už sa viac nebude jednať o nás versus našu nechuť, ale do rovnice vložíme tretiu premennú – objekt nášho záujmu, napr. predstavu krásne prepracovanej ásany.
Schopnosť sústrediť sa je ďalšou podstatnou zložkou rozvíjania umenia. Fromm argumentuje, že táto schopnosť nám chýba ešte viac ako disciplína. Náš spotrebiteľský spôsob života nás učí dychtivosti a tlačí nás do robenia viacerých vecí naraz. “Ste spotrebiteľ s otvorenými ústami, dychtivý a ochotný zhltnúť čokoľvek: obrazy, liehoviny, vedomosti.”
Tu sa znovu dotýkame potreby krásy, ktorá v sebe nesie schopnosť zaujať nás a tým nám pomáha lepšie sa sústrediť. Ak máme pred očami niečo krásne, niečo, čo sa nás dotýka, dokážeme ľahšie odolávať dobiedzajúcim podnetom zvonku. Len si spomeňte kedy naposledy ste napríklad stáli na krásnom mieste a ako absolútne dokázalo zabrať vašu pozornosť. A tak aj ak pri cvičení stoji na pleciach dokážeme svoju myseľ nasmerovať k jemnému vyrastaniu nôh nahor spod lopatiek, akoby ani nemali váhu, ľahšie odoláme pripomienkam vlastného tela, ktoré poukazuje na ťah v pleciach alebo tlak na krčnú chrbticu.
Fromm hovorí o trpezlivosti ako o treťom faktore pre učenie sa umeniu. “Ak chceme rýchle dosiahnuť výsledky, nikdy sa umenie nenaučíme.” A tu sa nám znova ponúka možnosť predstavy krásnej ásany, ktorá nás pri práci motivuje pomaly a trpezlivo telo približovať tejto predstave ako sochár pomaly a trpezlivo teše do kameňa až dosiahne dopredu zaumienenú formu.
Fromm pomenúva tieto tri zložky ako dôležité vlastnosti, ktoré je potrebné rozvíjať ak chceme rozvíjať akékoľvek umenie. A joga, ako jedna z foriem umenia, môže podporiť ich rozvoj práve cez vnímanie jogy ako snahy dosiahnuť istý nami-zaumienený ideál.
C.S. Lewis vo svojej knihe Problém bolesti vypracúva obraz človeka ako božieho obrazu. Tvrdí, že Boh, tak, ako maliar, keď maľuje svoj najkrajší obraz, nás nestvorí dokonalých na prvýkrát. Sme dielom, ktoré je neustále prekresľované a znova a znova pretvárané, kým nedosiahne svoj ideál.
Mohli by sme tvrdiť, že takto môžeme vnímať aj sami seba. V joge je naše (nielen fyzické) telo pre nás obraz, ktorý chceme približovať ideálu a tak na ňom neustále pracujeme, mažeme a maľujeme nanovo. Telo nám kladením prekážok vlastne pomáha napredovať, pretože bez nich by sme nemali kde uskutočňovať učebné kroky. Telo je pre nás plátnom, ktoré poukazuje na náš pokrok.
A skrz vnímanie ásan ako symbolov, ktoré v sebe nesú isté všeobecne platné princípy nepremieňame len samotné telo, ale aj dušu. Pretože pre skutočné poznanie ásan musíme poznať myšlienky, ktoré v sebe nesú a skrz ne disciplínovanou sústredenou a trpezlivou prácou pre ne získať cit. A keď skutočne rozvinieme cit pre ásanu, naša duša sa stane obohatenou.
